Obec sa prvýkrát spomína r. 1258, keď je zapísaný ...separat metae de Cholomia et Inam. Obec bola majetkom zemanov z Inámu, z nich István r. 1275 obsadil obec Cerovo (Cseri), ale kráľ to odsúdil. Ladislav Inámi r. 1328 sa zúčastnil ako sused pri obchôdzke chotára Dolinka (Ináncsu) a r. 1329 dnes zaniknutej obce Kaladé.

Roku 1384 je tu zemepánom rodina Keszyovcov, r. 1470 je Inám v rukách Štefana Radnoltha z rodu Terjényiovcov. R. 1514 Pál Kóváry prepustil majetok v Ináme Jurajovi Terjényimu, ktorý pre pôžičku sa arcibiskupovi zaviazal týmto majetkom.

V tom istom roku Inám získal za požičané peniaze Štefan Werbőczy - externý odkaz, ktorý r. 1515 založil Petrovi Simonffymu (Palotai) za od neho prevzanú pôžičku.

Roku 1524 v Ináme Štefan Werbőczy vlastnil 28 poddanských port, r. 1525 27 port. V tom istom roku za novohradské majetky Werbőczy prepustil obec Michályovi Bayovi - externý odkaz, ako zemepána tu nachádzame aj Michala Sobiho.

Po bitke pri Moháči r. 1526 do oslabeného Uhorska vtrhli Turci a začala sa ich vyše 150 ročná okupácia.

Roku 1539 rodina Bolgárovcov získala od kráľa Jána Zápoľskeho - externý odkaz zemiansku erbovú listinu a na kuriálny po-zemok po Werbőczym a Szobyovcom novú donáciu. Rodina dostala predikát Inámi. V 16. stor. tu získala majetky aj ostrihomská kapitula, ktorej ich darovala dcéra Štefana Werbőczyho za odslúženie 100 zádušných omší za spásu jej otca. Inám viackrát navštívili turecké hordy a obec Vyplienili.
Nečudo, že v súpise tureckých vyberačov daní z r. 1664 je dedina Nagy Inám zapísaná ako neobývaná, patriaca do ejáletu (provincia) Nové Zámky (Újvár), náhije (župa) Tekov (Bars), livá (sandžak-okres) Nové Zámky (Újvár). Obnos z desiatku činil 500 akče (malý strieborný osmanský peniaz). Po vyhnaní Turkov z Uhorska r. 1686 snahou zemepána bolo čím skôr dosídliť svoje spustnuté majetky. Tak sa to stalo aj v Ináme, keď nová dedina bola postavená 2-3 km nižšie ako pôvodná obec (medzi Vinicou a dnešnou Dolinkou).

Ale proces znovu ožívania obce spomalilo povstanie Františeka II. Rákócziho - externý odkaz v rokoch 1703-1711. Za významnú udalosť možno považovať voľby (obnova dostojníka) r. 1709 za predsedníctva kniežacieho komisára Juraja Gebharda, 23. júla 1709 sa v Ináme uskutočnilo župné zasadnutie. Vypuknutie morovej epidémie v celej krajine r. 1713 značne zdecimovalo tunajšie obyvateľstvo. Napriek tomu r. 1715 tu bolo zaznamenaných 15 domácností a r. 1720 už 22 domácností.

Tunajšie obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Popri Bolgárovcoch tu získali majetky aj iné zemianske rodiny - Buriss, Rados, Skerlecz. V urbariálnom súpise z r. 1770 tu boli spísané nasledujúce mená obyvateľov:

Veční jobagióni:

• András Cetényi
• József Pál Nagy
• András Pál Nagy ml.
• János Bugyi
• János Pál Nagy st.
• Görgy Pál Nagy
• Mátyás Nagy
• Pál Cetényi
• Albert Pásztor
• János Bartucz
• András Pál Nagy st.
• Pál Nagy ml.
• József Bugyi
• Ignác Bugyi
• András Pál Nagy
• István Gál Nagy
• János Fillér
• János Gál Nagy
• György Gál Nagy
• János Pál Nagy ml.
• Pál Nagy st.
• Mátyás Cetényi
• László Bugyi
• János Mártony
• Tamás Mártony
• István Bugyi str.
• György Bugyi
• István Bugyi st.
• István Bugyi ml.
• András Bugyi
• Mátyás Gál Nagy a Péter Gál Nagy

Domoví želiari:

• Miklós Kocsis
• Mátyás Pál Nagy
• Mihály Oroszlány
• Mihály Sipos
• Mátyás Molnár
• János Rados
• Dorottya Horváth
• Judith Dobos
• Pál Márton a János Pádi

Bezdomoví želiari:

• István Oroszlány
• vdova Andrása Bartucza
• vdova Istvána Bugyiho
• vdova Istvána Bugyiho
• st. a Gergely Bugyi

R. 1788 obec sa stala obeťou požiaru, keď zhoreli aj obecné listiny. András Vályispan - externý odkaz r. 1799 opisuje obec takto: Inám - maďarská dedina v Hontianskej župe. Zemepánom je panstvo Ostrihomskej kapituly, obyvatelia sú katolíkmi, leží na dve hodiny západne od B. Gyarmatu - externý odkaz. Je fíliou Horného Nyéku (Vinice), vinič produkuje dobré víno, má oba druhy dreva, zem je úrodná, pasienky sú úzke, obilie zvykli predávať v B. Gyarmaté, víno zasa v banských mestečkách.

ARozvoj obce potvrdzuje aj fakt, že r. 1828 tu bolo 102 domov a 612 obyvateľov. R. 1844 bol na Veľkom potoku postavený mlyn, ale kapitula rozkázala túto stavbu zbúrať. Napríklad kvôli jeho hrádzi potok viackrát zalial lúky. Veľké udalosti sa Inámu vyhýbali, ale myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 očarili aj tunajšieho obyvateľa v nádeji, že svoje osudy si budú riadiť sami.

Do honvédskej armády narukovalo 6 tunajších obyvateľov a boli zaradení do 18. práporu Komárom a Vác spolu s honvédami z Komárňanskej, Ostrihomskej - externý odkaz, Hontianskej a Novohradskej župy.

V auguste 1848 obec Inám žiadala vyhostiť z domu jedného tunajšieho obyvateľa-zlodeja a odstrániť ho z obce. Kvôli tomu sem prišiel tento prípad prísne vyšetriť hlavný slúžny. Aj takéto prípady sa stávali v mesiacoch plných hrdinských činov a nadšenia.

Roku 1851 Elek Fényes - externý odkaz o obci píše: Inám, maďarská dedina, v Hontianskej župe, blízko k Ipľa: 660 kat. obyv. a chotárom oplývajúci hojnosťou vína a obilia. Pestuje sa tu aj tabak. Zemepán je ostrihomská kapitula. P. p. Balassa- Gyarmat. Kuriálne majetky tu vlastnila rodina Berzeviczyovcov, Skerleczov- cov a Burissovcov, teda časť obce bol zemiansky majetok.

Roku 1865 tunajší notár Antal Marterstok píše, že v obci je 118 domov, z nich 46 zemianskych a ostatné obývajú jobagióni. Ale v súpise z r. 1865 je zapísaných 53 zemianskych parciel, 11 z nich patrilo Bolgárovcom (v časti Cúria), 12 Burissovcom, 1 Dudásovcom, 1 Fonódiovcom, 1 Hanzérovcom, 1 Kollárovcom, 4 Lénár- dovcom, 1 Mártonovcom, 1 Nagyovcom, 3 Polyákovcom, 2 Radosovcom, 2 Ribaiovcom, 12 Skerleczovcom a 1 Szabóovcom. Neskôr sa majetok Berzeviczyovcov dostal do rúk Móra Ehrensteina a na konci 19. stor. ho odkúpil Béla Lavatka. Kuriálne majetky Skerleczovcov a Burissovcóv na konci 19. stor. prešli do cudzích rúk.

R. 1893 tu bola najväčším zemepáhom Ostrihomská generálna kapitula (145 katastrálnych jutár), r. 1911 v Ináme vlastnil najväčšie majetkové diely dr. András Forog (940 k. j.), bývajúci v Ipolynyéku (Vinica).

Aj tak pomalý rozvoj obce zabrzdil výbuch I. svetovej vojny (1914- 1918), ktorá pospolitému obyvateľstvu priniesla len utrpenie, biedu a žiaľ. Vojna si aj tu vyžiadala krutú daň, životy 27 Inámčanov.

Rok 1918 znamenal v živote Inámu prevratnú zmenu, rozpadla sa Rakús- ko-uhorská monarchia a obec sa stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR. Boli čiastočne skonfiškované tunajšie veľkostatky a ich pôda rozparcelovaná medzi miestnymi roľníkmi, ale aj novousadiacimi sa. Po zrušení Hontianskej župy sa obec stala postupne súčasťou viacerých okresov (Šahy, Krupina, R. kat. kaplnka Nepoškvrnenej Panny Márie Modrý Kameň, Lučenec a dnes Veľký Krtíš).

ASe život tunajšieho obyvateľa sa nezmenil, zaoberal sa poľnohospodárstvom a vinohradníctvom a drel od svitu do mrku, aby uživil svoju rodinu. Hospodárom tu bol István Nagy (od r. 1911 na 29 k. h.) a Ferenc Nagy (od r. 1921 na 22 k. h.), roľníkom Sándor Nagy (od r. 1918 na 50 k. h.). 20 rokov predstaveným obce bol (1919-1939) János Varga, pritom bol aj hospodárom. Vôbec v Ináme boli len malé statky. Obchodníkmi boli Béla Vladár a Ödön Matzner, žil tu stolár Károly Koncz, obuvník István Plevo a krajčír Imre Buris. V Ináme bola pekná obecná knižnica, jeho pýcha.

V obci bolo v tom čase dosť rozšírené včelárstvo, pozitívny dôkaz tunajšieho dlhodobého pôsobenia známeho včelára Kálmána Sôtéra.

Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 sa obec stala znova súčasťou Maďarska, ale vypuknutie II. svetovej vojny r. 1940 opäť znemožnilo jej pozitívny rozvoj. Okolie obsadzoval I. vojenský zbor maďarskej armády s jednou rýchlou motorovou brigádou (dandár).

Roku 1944 predsedom tunajšieho gazdovského bol József Nagy a notárom Bertalan Bugyi.

Na konci roku 1944 bol v obci 3 týždne front, počas ktorého bolo dosť tunajších budov poškodených. Počas II. svetovej vojny stratilo život 11 obyvateľov obce. Ani povojnové roky nepriniesli vytúžený pokoj.

Roku 1945 bola obec opätovne pripojená k Československu a obyvatelia maďarskej národnosti boli zbavení občianskych práv a boli zavreté školy. Väčšie statky tu vlastnili József Volko- vics, Sándor Nagy a István Horváth.

V januári 1947 bolo 5 rodín deportovaných na nútené práce do Čiech (do okolia Plzne, po r. 1948 sa vrátili domov) a 37 rodín dostalo bielu kartu na presídlenie do Maďarska (do okolia Balatonalmádi) v rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Nakoniec k výmene obyvateľstva neprišlo, r. 1948 bolo zastavené, navyše keď v obci v apríli 1948 vypukol týfus. Situácia sa tu postupne ukľudnila, ale Inám sa začal meniť na socialistickú dedinu. Ešte v tom roku bolo meno obce zmenené na Dolinka, začali sa zakladať dovolené kultúrno-spoločenské organizácie (SZM, ČSČK, CSEMADOK a iné). R. 1950 bol opravený most cez potok na hornom konci obce.

Vo februári 1951 postihlo Dolinku menšie zemetrasenie.

R. 1952 sa začalo s opravou cesty, postupne sa v rámci IVB rozbiehala výstavba nových rodinných domov a do obce bola zavedená telefónna sieť.

R. 1953 na mieste zbúraného domu obecného pastiera ošípaných sa začalo so stavbou novej budovy kultúrneho domu, kultúrne podujatia sa poriadili v miestnej škole. Bol reorgani- zovaný Dobrovoľný hasičský zbor, Jednota s. d. tu otvorila obchod. R. 1959 bola obec elektrifikovaná.

Roku 1957 bolo po viacročnom úsilí založené miestne JRD (r. 1972 pričlenené k JRD Balog nad Ipľom) a r. 1964 otvorená materská škola.

R. 1975 bol na konci obce rozobraný starý drevený most a do r. 1977 postavený nový. Bola opravená budova materskej školy. R. 1982 bola postavená nová budova domu smútku.

November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a nastal demokratizačný vývoj v spoločnosti. Je pravdou, že slobodne možno vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, súkromne podnikať, bola zrušená cenzúra tlače. Ale na druhej strane časom sa začala zhoršovať hospodárska situácia v republike, je nedostatok financií a pracovných miest, ochladli medziľudské vzťahy. Situácia sa výrazne zhoršila po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993. Napriek tomu obec výrazne opeknela.

V súčasnosti najvýznamnejším počinom vedenia obce je organizovanie Medového festivalu, I. ročník sa uskutočnil 1 2. septembra 2000, keď bola aj odhalená pamätná tabuľa významného včelárskeho odborníka Kálmána Sôtéra. Festival bude v budúcnosti organizovaný každoročne a tak sa Dolinka môže stať významným strediskom včelárstva na Slovensku. Tradície a snaha vedenia obce jej na to dávajú všetky predpoklady.

Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľov v obci. R. 1869 tu žilo 603 obyvateľov, do r. 1900 ich počet klesol na 494, ale potom dlhší čas je zaznamenaný pozitívny trend ich rastu. Kým r. 1910 tu žilo 515 občanov, do r. 1940 ich počet sa zvýšil na 590, dokonca r. 1948 na 629, potom ich počet sa neustále znižoval. R. 1961 tu bývalo 595 obyvateľov, do r. 1981 ich počet klesol na 563 a dnes tu žije 516 občanov, z nich 99,5% maďarskej národnosti a rímskokatolíckeho náboženského vyznania.